Skriňa sa požičala sama. Pravdepodobne z nejakého zahodeného sprievodcu po starožitníctvach psychoanalýzy. Ani len vietor si v ňom nezalistoval. Na rozdiel od starožitníka, skriňa vie rozprávať. Povie toto: „No a čo iné som mala podniknúť v tejto požičovni posunov?“
*
A okrem skrine tu máme ďalšieho protagonistu. Nič mu nechýba. Má ruky, nohy, monológy, ba aj čapicu jej ktosi strčil do vrecka kabátu. Ten kabát však nepochádza zo známej skrine. Postavenie postavy to zatiaľ neohrozuje. A dokonca: ani avizované čierne vlasy nepristanú na jej hlave.
*
Prv, než skriňa a starožitník sme tu boli ty a ja. A tak mi napadá: ani neviem, ako sa voláš? A neviem ani to, čo také by som si mal s nejakým menom počať. A čo si počnem s tvojím pohlavím? A čo si počne tvoje pohlavie? A ešte: čo si vlastne, deň za dňom, počínam ja, v tom svojom pohlaví? Otázku opatrne nakloním smerom k zívajúcej skrini?
*
Budeš si pripadať ako čudák, ale isté je, že v živote si sa ešte nezúčastnil takého románového podujatia, v ktorom by bolo toľko postáv a dejov ako v tomto. Rozsiahle panoramatické zobrazenia bojísk, v porovnaní s týmto klbkom zápletiek, môžu pokojne vypadnúť z rámov. Ranených napojte, mŕtvych prekročte.
*
A čo bude so zbraňami? S ohodenými, roztrúsenými? To je otázka, ktorú by mohol položiť návštevník starožitníctva – ďalšia dôležitá postava stále prítomného románového podujatia. Tomuto návštevníkovi, tomuto už áno. Tomuto by už mohli. Pristáť na temene tie bezhlavé čierne vlasy. S úžasom však zisťujem – a ty spolu so mnou –, že návštevník ošedivel. Nuž ale nie toto, ale čosi iné bude na tomto novoprišelcovi hodné pozornosti.
piatok 4. apríla 2008
utorok 4. marca 2008
2. (deskripcie)
Skriňa nám požičia šaty. Aby sa postavy mohli poobliekať. Aby vznikli takto a nie inak, navlečením seba na seba, vovlečením pôžičky do pôžičky. Nie pôžička je atribútom prírody, ale príroda je produktom pôžičky. Skriňa nebude vrieskať, keď na ňu prídu kontrakcie.
*
Nepožičaný čas hádam ani nejestvuje. Raz sa však všetky požičané časy ocitnú na svojom pôvodnom mieste. Žasneš? Veď v požičanom čase sedíš aj ty. Odtiaľ sa vykláňaš, nazeráš sem, do týchto šírych románových polí. Alebo som sa z krajinomaľby vyklonil ja a teraz ťa sem nepatrične vťahujem.
*
V požičanom čase, ty a ja, môžeme uskutočniť odklad skutočného čítania. Všetky postavy budú – čo budú? už sú! – rovnocenné; najpríhodnejšie by im bolo nedať žiadne mená. A čo opisy? Ich zovňajšok? Dobre, ale pod podmienkou, že mi nikto nebude vnucovať podrobnú kresbu odevov.
*
Prikročíme teda k opisu. Určíme si aj počet zástupcov pohlaví? Nechajme vlasy, fúzy, farbu očí, okuliare, tvar uší voľne poletovať. V plnovýznamovom vetre alebo vo vákuu? Ak už nie ty, tak aspoň ten, kto sa cíti ako skutočný, poriadkumilovný čitateľ, uloží ich tam, kam podľa niektorých zákonov prírody patria.
*
Podľa Aristotela umelecké schopnosti človeka majú s prírodou zvádzať boj. To akože prírodu treba postaviť proti prírode? Máme hipodróm, dá sa to. Ale Aristoteles to určite myslel ak už nie opačne, tak aspoň inak. On mal zrejme na mysli konfrontáciu hygienicky spoľahlivého jedinca so zanedbaným odľudom.
*
Postavy týchto Prírod sú odľudovia, s hygienou však problém nemajú. Nie sú zanedbaní, iba zanedbateľní. Nikto nemá číro čierne vlasy, a predsa prvé vlasy, ktoré do románu uvediem, označím adjektívom čierne.
*
Poriadkumilovného čitateľa, teda takého, ktorý si počas čítania túžil zaoberať usporadúvaním, preskupovaním trieštiaceho sa románu – teda románu vo vysokom stupni entropie, sme ešte nestretli. Poriadneho, toho áno. Poriadny ani nevezme do rúk text, v ktorej by nevládol poriadok. Čitateľ je predsa ten, kto do ušiaka klesá, aby si tam oddýchol od bzukotu v lebkách.
*
Ukazuje sa, že pevným bodom, takpovediac nositeľom určitých vlastností a myšlienok v tomto románovom podujatí by, koniec koncov, celkom dobre mohla byť skriňa. Áno, tá už spomínaná. Práve sme uskutočnili kvantový skok. A takto budeme postupovať aj naďalej.
*
Nepožičaný čas hádam ani nejestvuje. Raz sa však všetky požičané časy ocitnú na svojom pôvodnom mieste. Žasneš? Veď v požičanom čase sedíš aj ty. Odtiaľ sa vykláňaš, nazeráš sem, do týchto šírych románových polí. Alebo som sa z krajinomaľby vyklonil ja a teraz ťa sem nepatrične vťahujem.
*
V požičanom čase, ty a ja, môžeme uskutočniť odklad skutočného čítania. Všetky postavy budú – čo budú? už sú! – rovnocenné; najpríhodnejšie by im bolo nedať žiadne mená. A čo opisy? Ich zovňajšok? Dobre, ale pod podmienkou, že mi nikto nebude vnucovať podrobnú kresbu odevov.
*
Prikročíme teda k opisu. Určíme si aj počet zástupcov pohlaví? Nechajme vlasy, fúzy, farbu očí, okuliare, tvar uší voľne poletovať. V plnovýznamovom vetre alebo vo vákuu? Ak už nie ty, tak aspoň ten, kto sa cíti ako skutočný, poriadkumilovný čitateľ, uloží ich tam, kam podľa niektorých zákonov prírody patria.
*
Podľa Aristotela umelecké schopnosti človeka majú s prírodou zvádzať boj. To akože prírodu treba postaviť proti prírode? Máme hipodróm, dá sa to. Ale Aristoteles to určite myslel ak už nie opačne, tak aspoň inak. On mal zrejme na mysli konfrontáciu hygienicky spoľahlivého jedinca so zanedbaným odľudom.
*
Postavy týchto Prírod sú odľudovia, s hygienou však problém nemajú. Nie sú zanedbaní, iba zanedbateľní. Nikto nemá číro čierne vlasy, a predsa prvé vlasy, ktoré do románu uvediem, označím adjektívom čierne.
*
Poriadkumilovného čitateľa, teda takého, ktorý si počas čítania túžil zaoberať usporadúvaním, preskupovaním trieštiaceho sa románu – teda románu vo vysokom stupni entropie, sme ešte nestretli. Poriadneho, toho áno. Poriadny ani nevezme do rúk text, v ktorej by nevládol poriadok. Čitateľ je predsa ten, kto do ušiaka klesá, aby si tam oddýchol od bzukotu v lebkách.
*
Ukazuje sa, že pevným bodom, takpovediac nositeľom určitých vlastností a myšlienok v tomto románovom podujatí by, koniec koncov, celkom dobre mohla byť skriňa. Áno, tá už spomínaná. Práve sme uskutočnili kvantový skok. A takto budeme postupovať aj naďalej.
sobota 2. februára 2008
1. (intro)
Sedím v požičanom čase. V izbe nie sú žiadne skrine. Dobrá príležitosť ešte raz prebádať, či mi v kútoch mysle predsa len nezostali nejaké použiteľné zvyšky plánov. V skriniach, no v úplne inej izbe, voláme ju šatník, máme poukladané odevy rôznych veľkostí, tvarov a farieb. V noci, keď sa ukladáme k spánku, veríme, že zostanú na svojich miestach.
*
Nič sa nedá robiť, ešte raz musím začať s tým, že: sedím v požičanom čase. Sedím si tam, v izbe takmer žiaden nábytok, výborná príležitosť naplno sa oddávať tŕpnutiu. Tŕpnem, že slovné spojenie „požičaný čas“ už ktosi vymyslel a dal do obehu. Mám vhodnú náhradu? Myslím, že áno. Vypredaný čas?
*
Tí, čo nevedia, aké je sedieť v požičanom čase, si predstavujú, že ja sa mám. Lebo že v požičanom čase si môžem robiť čo mi len napadne. A práve v tom je ten háčik: keď je čas len požičaný, nič vám nenapadne. Pomoc sa potom očakáva od prírody. Pri blízkom a trpezlivom pohľade na prírodu však zisťujeme, že za ňou sa skrýva nejaká ďalšia príroda. Nie je ľahké do nej vstúpiť, ale keď už sme v nej, zistíme, že nie všetky prírody sú uložené jedna v druhej; niektoré sa prelínajú, vytvárajú prieniky, navzájom sa prikrývajú kópiami a nenásilnými variáciami.
*
Lenže v požičanom čase si až tak nemôžem robiť, čo sa mi zachce. Budem ho predsa musieť vrátiť a je takmer isté, že ho poškodím. Ako vravím, nie sú tu skrine, môžem teda prestať sedieť, vstať, vziať požičaný čas a plachtiť s ním po miestnosti. Pri toľkom švihu ho určite otlčiem, natrhnem, pokrčím.
*
Stále ku mne nedorazila informácia, či už niekto začal používať slovné spojenie „požičaný čas“. Ja som ho však v tomto motete použil toľkokrát, že ak vysvitne, že „požičaný čas“ už niekto vymyslel, budem sa musieť dajako zmieriť s tým, že po miestnosti som neplachtil s požičaným časom, ale len s požičaným slovným spojením.
*
Sedím v požičanom čase a motúziky, ktorých poslaním je udržovať moje končatiny v pohybe, ležia voľne pohodené. Na hrubom, upokojujúcom koberci. Mám podozrenie, že bábkar ochrnul. Aj on. Kulisy si pýtajú čerstvý náter.
*
Ešte neviem, čo spravím, ak so slovným spojením „požičaný čas“ urobí kariéru niekto druhý. Ale dá sa povedať, že používam aspoň jeden taký prostriedok, ktorý nepoužíva nikto?
*
Ešte sa môžem utešovať tým, že hoci som „požičaný čas“ neobjavil ja, požičiavam si ho aspoň trochu inak ako jeho objaviteľ.
*
Nič sa nedá robiť, ešte raz musím začať s tým, že: sedím v požičanom čase. Sedím si tam, v izbe takmer žiaden nábytok, výborná príležitosť naplno sa oddávať tŕpnutiu. Tŕpnem, že slovné spojenie „požičaný čas“ už ktosi vymyslel a dal do obehu. Mám vhodnú náhradu? Myslím, že áno. Vypredaný čas?
*
Tí, čo nevedia, aké je sedieť v požičanom čase, si predstavujú, že ja sa mám. Lebo že v požičanom čase si môžem robiť čo mi len napadne. A práve v tom je ten háčik: keď je čas len požičaný, nič vám nenapadne. Pomoc sa potom očakáva od prírody. Pri blízkom a trpezlivom pohľade na prírodu však zisťujeme, že za ňou sa skrýva nejaká ďalšia príroda. Nie je ľahké do nej vstúpiť, ale keď už sme v nej, zistíme, že nie všetky prírody sú uložené jedna v druhej; niektoré sa prelínajú, vytvárajú prieniky, navzájom sa prikrývajú kópiami a nenásilnými variáciami.
*
Lenže v požičanom čase si až tak nemôžem robiť, čo sa mi zachce. Budem ho predsa musieť vrátiť a je takmer isté, že ho poškodím. Ako vravím, nie sú tu skrine, môžem teda prestať sedieť, vstať, vziať požičaný čas a plachtiť s ním po miestnosti. Pri toľkom švihu ho určite otlčiem, natrhnem, pokrčím.
*
Stále ku mne nedorazila informácia, či už niekto začal používať slovné spojenie „požičaný čas“. Ja som ho však v tomto motete použil toľkokrát, že ak vysvitne, že „požičaný čas“ už niekto vymyslel, budem sa musieť dajako zmieriť s tým, že po miestnosti som neplachtil s požičaným časom, ale len s požičaným slovným spojením.
*
Sedím v požičanom čase a motúziky, ktorých poslaním je udržovať moje končatiny v pohybe, ležia voľne pohodené. Na hrubom, upokojujúcom koberci. Mám podozrenie, že bábkar ochrnul. Aj on. Kulisy si pýtajú čerstvý náter.
*
Ešte neviem, čo spravím, ak so slovným spojením „požičaný čas“ urobí kariéru niekto druhý. Ale dá sa povedať, že používam aspoň jeden taký prostriedok, ktorý nepoužíva nikto?
*
Ešte sa môžem utešovať tým, že hoci som „požičaný čas“ neobjavil ja, požičiavam si ho aspoň trochu inak ako jeho objaviteľ.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)